31 Január. Môj posledný deň v práci. Kolotoč. Zopár rokov v neustálom pracovnom kolotoči. Teraz voľnosť, sloboda. Ako odmena, seriálový maratón: Mr. Robot, Peaky Blinders, Perníkový Táta. Myseľ, telo pomaly uzdravujúce, vracajúce sa do normálnej tepovej frekvencie. Pamätám si ako raz počas venčenia psov, telo, myseľ na krátky čas v symbióze s tu a teraz. Pár sekúnd prežitých v prítomnosti. Cítiť vánok, počuť štebot vtákov. Niečo v mojom živote vzácne, ojedinelé. Áno. V rannej rutine meditácia. Deň čo deň. No i tá už pôsobila ako rutina. Ubehlo pár týždňov od posledného dňa v práci, očami preblisklo množstvo zaujímavých scén. Náhle zmena stavu. Nespokojnosť. Potreba robiť niečo. Prestať plytvať čas, energiu na konzumovanie. Produkovať. To bolo túžbou. Tvoriť. Nový projekt v podobe výrobkov dekorácie známej značky Chanel. Prečo? Prečo vymýšľať niečo nové, vlastné, keď už niekto niečo známe, obľúbené, vyhľadávané vytvoril. Zadaná objednávka mladému stolárovi. Vytvorený eshop a vysoké očakávania. Prekvapivo, prvý predaj, druhý predaj. U rodičov v pivnici drevené kúsky natierané bielou, čiernou farbou. Ručná práca. Odosielať balíky do USA nie až tak zábavné. Hlavný dôvod: cena za doručenie balíka. Pár spokojných zákazníkov po USA, potom koniec. Z finančného hľadiska nedávalo to veľký zmysel. Druhý projekt kniha. Vlastná kniha. Keď som písal čas plynul rýchlo. Strašne rýchlo. Žiadna potreba zastavenia sa, premýšľania. Proste chytil som pero, začal písať a slová vety vychádzali samé. Písal som zo srdca. Možno aj preto počas písania rôzne emočné stavy. Radosť. Smútok. Plač. Smiech Po dopísaní preklad do anglického jazyka a korektúra. Zobrala si to na starosť jedna prekladateľka na voľnej nohe. Vypýtala si za to stovky eur. Korektúra, preklad dodaný o pár týždňov. Rovnako o pár týždňov vlastná kniha s názvom Before I Won publikovaná. Desiatky kópiií poslaných osobnostiam s preukázateľnými výsledkami za sebou. Prišla prvá spätná väzba čitateľov. A s ňou aj obrovské sklamanie. Dal som do tej knihy všetko. Celé moje ja. Celé moje srdce. Tiež by sa to dalo povedať aj o tej pani na voľnej nohe. Preklad hrozný. Dilema. Vzdať to. Alebo opraviť to. Zvolená druhá možnosť. Opraviť to stálo tisíce eur. Výsledok nie úplne dokonalý. Aspoň porovnateľne lepší. Modelky, umelci, hudobníci, podnikatelia, herci. Podarilo sa mi dostať môj výtvor do ich rúk. Podarilo sa mi získať úprimný názor zvučných talentov na zadnú obálku knihy. Podarilo sa mi dostať moju knihu na poličky kníhkupectiev v Spojených Štátoch Amerických, Veľkej Británie. No najväčšiu odmenou, dostať správu od neznámeho jednotlivca z druhého konca zemegule v ktorej píše, ako ho moje slová vložené do riadkov zahriali pri srdci, ovplyvnili. Táto skúsenosť zmenila postoj, životný postoj a poslanie.
Už viac nie potreba robiť dojem na druhých materiálnymi vecami. Už viac nie potreba byť bohatý aby ja sám som sa mal dobre. Bublala potreba, túžba tvoriť a svojou tvorbou pomáhať inšpirovať, druhých ľudí. Ak už byť bohatý tak preto, aby získané bohatstvo naplnilo prázdne taniere druhých. S talentom, alebo bez talentu. Hladujúci umelec. Zdroj, prameň vyschol. Kniha si z neho odkrojila markantný kus. Jediné riešenie, práca pre druhých ľudí. Bez jasného cieľa, jasnej vízie čo robiť. Žiadna predstava. Bral som to ako nástroj na zdroj príjmu ktorý bude použitý na vlastnú tvorbu, sebavyjadrenie. Nikto sa neozýval. Čakanie. Čakanie a opäť len čakanie. Až do kým sa neozvali z jednej firmy v Bratislave. Príchod na pohovor. Odchod z pohovoru. Medzitým úspešné prijatie. Bral som to ako rutinu. Moja prvá práca v Bratislave. Opäť volanie súčasťou práce. V Bratislavskej Petržalke Ja, na druhej strane zákazníci v Českej republike. Nie všetci vítali s nadšením cudzinca rozprávajúceho po slovensky. Užíval som si to. Opäť tvrdá práca, zodpovednosť, ochota urobiť niečo navyše bez očakávania reciprocity ma dostali do skvelej pozície. Čo sa však užívať nedalo: cestovanie vlakom, takmer dennodenné meškania vlakov, skoré vstávanie na vlak, neskoré príchody domov. Raz počas búrky spadli stromy na trakčné vedenie. Vlaky meškali viac ako 400 minút. V ten deň hral futbal aj Slovan Bratislava. Fanúšikovia robili hluk na železničnej stanici. Domov som prišiel skoro ráno. Budík som mal nastavený ani nie o 2 hodiny neskôr. Mal som dve hodiny na spánok a potom budík, cesta späť vlakom do Bratislavy. Alebo poobedná zmena koniec o 23 hodine večer. Posledný vlak odchod z Bratislavy o 23:10. Zistil som to až po príchode na železničnú stanicu. Najbližší vlak mojim smerom s odchodom ránom o 4:30. Mal som viac ako päť hodín. Nemal som kam ísť. Možno aj mal, ale nemal som potrebu otravovať niekoho. Čakanie vonku medzi bezdomovcami, medzi hŕstkou iných čakajúcich na vlak. Strach? Rozhodne nie. Ja som rešpektoval ich. Oni rešpektovali mňa. Napriek tomu využitá štedrosť jedného pána. Spýtal sa ma či chcem čakať vo vnútri. Súhlasil som. Veď prečo nie. Železničiari si pomáhajú. Usúdil som. Vo vnútri, v tichu, v teple. Sediaci na stoličke. Rozhovory o živote. Zrazu z čistého úprimného rozhovoru o živote téma zmenená. Chvály venované mojej postave, svalom. Nezostalo to iba pri prázdnych slovách. Štedrý mladý muž sa postavil, priblížil sa ku mne a začal mi masírovať krk. Stopol som ho. Žiadal ma o ľahnutie si na zem, vyzlečenie si trička aby jeho ruky mohli dopriať môjmu chrbtu masáž. V živote existujú určité hranice. Človek vkročí do neznámych vôd a občas niekto niekde zájde ďaleko. Tak ďaleko, že to je už moc. Mohol som mu fyzicky ublížiť. Slovne ho zničiť, ponížiť, odsúdiť. Namiesto toho som mu poďakoval za možnosť počkať vo vnútri. Postavil som sa a odišiel som so zaujímavým zážitkom. Dlhé hodiny čakania vonku na vlak skrátené zaznamenávaním si tohto prekvapivého stretnutia. Už viem asi prečo rodičia hovoria deťom aby nikdy nenastupovali cudzím ľuďom s lízatkom do auta.
