V porovnaní s predchádzajúcou prácou, súčasná práca mi nedávala nič okrem pravidelného platu. Aj to, tá drina, dochádzanie, leniví kolegovia. Nestálo to za to za tých pár eur. Už keď spomínam čísla, ja sám som si tam pripadal ako číslo. Možno aj preto opäť pokus o úspech v podnikaní. Hmm. Kde začať.
Projekt číslo 1: sviečky. Luxusne vyzerajúce, ručne odlievané, nasiaknuté drahou kvalitnou vôňou. Keď prišla zásielka z anglická obsahujúca čierne, biele sklenené poháre, spadla na zem celá krabica. Strach, obavy, že ešte som ani nezačal a už sa niečo pokazilo. Našťastie žiadne praskliny, črepiny. Po obdržaní všetkých potrebných ingrediencií začala fáza varenia. Ako v Perníkom Tátovi s rozdielom že oni varili pervitín, zatiaľ čo ja so sestra sme varili vosk. Desiatky kilogramov vosku. Áno. Rozhodnutie urobiť to vo veľkom. Varenie vosku trvalo pár dní. Rovnako dlho aj tuhnutie vosku v pohároch. Celý dom voňal po rôznych vôniach. Po vytuhnutí lepenie etikiet s logom značky, fotenie, balenie, tvorba eshopu, oslovovanie blogerov na reklamu. Správne tentokrát reklama zahrnutá v rozpočte. Celkom sa to rozbehlo. Ten proces. Dohodnutá spolupráca s jednou blogerkou, odoslané sviečky, peniaze zaplatené, členok – recenzia napísaná, e-shop spustený. Hneď v prvý deň predaný jeden kus. Jeden kus najdrahšej verzie sviečky. Radosť, eufória, nádej. Žiaľ, bola to prvá aj posledná objednávka napriek enormnej snahe. Stálo ma to množstvo peňazí, času.
Projekt číslo 2: umelé červené ruže v luxusných boxoch. Opäť vo veľkom. Veľká objednávka. Množstvo peňazí v nej. Po obdržaní umelých ruží z Holandska, sklamanie. Vyzerali hrozne. Našťastie, podarilo sa mi dohodnúť vrátenie tých hrozných ruží. No i tak o opäť minuté peniaze bez zisku.
Projekt číslo 3: airpody od Apple. Kúpené cez internet. Niekoľko kusov. Po obdržaní zásielky od kuriéra obratom poslané slovenskému umelcovi používajúcemu techniku airbrush. Zadanie znelo jednoducho: namaľovať ich na červeno, čierno s logom Supreme. Zadanie jednoduché. Cena vysoká. Zabralo to nejaký ten deň. Vyzerali fantasticky. Oslovil som niekoľko influencerov v zahraničí. Záujem prejavilo množstvo z nich. Vybral som si iba jedného z nich. Dva kúsky som odoslal do Nemecka. Ten chlapík neskrýval nadšenie. Páčili sa mu. Urobil, zdieľal na Instagrame video z rozbaľovania. Krátko na to môj Instagram zaplavený množstvom, obrovským množstvom správ. Všetci ich chceli. Keď sa dozvedeli cenu, nadšenie, záujem utíchol. Rovnakou utíchlo aj nadšenie toho chlapíka z Nemecka nakoľko pri ich spárovaní s mobilom zistil, že nefungujú. Ten umelecký počin ich očividne zabil. Rana. Rana priamo do srdca. Ďalšie zlyhanie. Mohol, mal som to predvídať. Jeden kus, funkčný kus aspoň predaný chlapíkovi na Floride. Tým to skončilo. Rovnaký príbeh aj v práci. Česky Vodafone kúpil UPC a rozhodli sa povedať zbohom pracovníkom na Slovensku. Patril som k tým ktorí to schytali ako prví. Prečo? Pretože som nastúpil presne jeden rok dozadu a tým pádom stačilo mi nedať zmluvu na dobu neurčitú. To ako sa zachoval môj tímlíder v posledný deň, mi len potvrdilo to, že som bol nejaké číslo. Aj napriek tomu do tej firmy, práce som vložil celé moje. Ach… Ani tak mi nevadilo to, že končím. Viac mi vadilo to, že opäť si budem musieť hľadať novú prácu a začínať v úplne od znova. Okrem toho začala sa éra Covid 19. Nastali obmedzenia. Lockdown. Ľudia, verejnosť sa búrili. Nevedeli si predstaviť žiť v izolácii tých pár dní, týždňov. Ja som z toho nerobil žiadnu drámu. Pretože ja som žil život v izolácii už od ukončenia Strednej Školy.
