Pár dní. Zabralo to pár dní objaviť v sebe niečo čo ma skutočne baví, napĺňa bez ohľadu na výšku platu, podmienky. Komunikovať s ľuďmi, neznámymi, cudzími, rôzne naladenými, fantastické. Tak fantastické. Vôbec som nemusel vyvíjať úsilie na hľadanie slov, premýšľanie. Proste išlo to zo mňa samo, prirodzene. Pozdrav, predstavenie sa, vysvetlenie o čo ide. Zbytok rozprávali oni. Ja som len počúval rôzne príbehy. Úsmevné, smutné. Zdôverovali sa mi. Dôverovali mi. Áno. Moje hovory trvali dlhšie. Omnoho dlhšie ako hovory mojich kolegov. Zároveň i čísla sa odlišovali. Patril som k najlepším predajcom. Niekto by povedal: ááá podradná práca. Ten niekto však nemal šancu, možnosť nazrieť, vidieť do môjho vnútra. Šťastie. Radosť. Robil som konečne niečo čo ma baví, napĺňa. Ochota robiť to zadarmo. Napriek tomu, skvelé výsledky. Jediné negatívum, tá časť dňa, tá verzia mňa po skončení pracovnej doby. Mŕtvy. Duševne, mentálne mŕtvy. Totálne vyžmýkaný. Bez štipky energie, sily vôle. Dával som všetko do tej práce, do tých hovorov. V práci veselý, sústredený. Doma nervózny, bez energie. Tak zaneprázdnený, tak unavený, tak zaslepený že ani nebol čas, energia myslieť na podnikanie. Aj keď krátko pred nástupom do tejto práce malý vydretý úspech. Moje prvé peniaze zarobené podnikaním. Vďaka vybudovaniu si kontaktov s editormi magazínov. Nielen sebecký zárobok. Okrem neho, pomoc. Pomohol som pár ľuďom dostať svoje produkty do známych magazínov. Toto obdobie v tejto práci, úžasné Vďaka svojej pracovitosti, výsledkom – rešpekt, obdiv. Aj moji nadriadení sa ku mne správali ako k dôležitému členovi tímu. Často bez potreby školiť sa. Často moje hovory ako príklad pre druhých. Často skvelá spätná väzba od ľudí na druhej strane linky: máte na viac, máte super hlas, dar reči – slová. Žiaľ, rovnako ako počas Strednej školy aj tu dva dni neevokujúce zrovna príliš veľa radosti. Piatok a poobedňajší meeting. Pondelok a ranný meeting. Dva rôzne dni, dve rôzne no zároveň rovnaké otázky. V piatok otázka: tak čo kam idete cez víkend? Aké máte plány? V pondelok otázka: Tak čo, aký ste mali víkend? Čo ste robili? Opäť súťaž. Súboj. Víťaz ktorý ohúril najviac, vyhral závisť, obdiv. Moja odpoveď identická: nič zaujímavé. Veď kto by už len chcel počúvať o tom ako som čítal knihy zamerané na zlepšenie komunikačných schopností, predaja a to už nehovoriac o tom že kto by už len chcel počúvať o tom ako niekto píše svoju vlastnú knihu. Najradšej som telefonoval. Zároveň som sa však dokázal aj baviť s druhými, spoznávať ich a spriateliť sa s nimi. Po istom čase príležitosť. Životná príležitosť posunúť sa ďalej. Kariérny rast. Manažér pobočky. Prijal som to bez váhania. Bez nehnutia oka. Úspech. Konečne som niečo veľké v živote dokázal. Eufória. Radosť. Tie pocity nezostali dlho prítomné Ako by aj mohli. Cítil som sa ako lev v klietke. Nutnosť spolupracovať s niekým kto ma bral ako hrozbu, konkurenciu. Preto to držanie v tmavom rohu, ďaleko od svetla. A čo viac, zrazu stres s realitou. Stretnutie s pravdou. Tí istí kolegovia, ktorí dosahovali priemerné výsledky v hovoroch mali dosahovať výnimočné výsledky v hovoroch aj vďaka mne. Nemožné. Mohol som urobiť aj nemožné. Avšak nedokázal som akceptovať, pochopiť ako môžu byť tak leniví, tak nezodpovední. Bolo im úplne jedno koľko objednávok uzatvoria. Stačila im garantovaná minimálna mzda a kolegovia na klebetenie
Najhoršie na tom, snažiť sa urobiť s tým niečo, avšak nedostať príležitosť k tomu. Kvôli zákernému kolegovi v sukni, ktorý patril k tým nepracujúcim ani tvrdou ani chytro. Preto podaná výpoveď. Posledné týždne, najkrajšie. Presunutý na inú pobočku, kde som mal voľnú ruku. Pracoval som sám s ľuďmi ochotnými zapotiť sa. Užil som si to tam. Za tak krátku dobu som si obľúbil tých neznámych ľudí. Rovnako aj oni mňa. Možno aj preto odchod ťažký, smutný. Smútok pretože opustil som rodinu, miesto kde som bol súčasťou niečoho. Miesto kde som znamenal niečo.
