Osamelosť. Prevládala vo mne osamelosť. Prišiel som tom sám. Nepoznal som tam nikoho. Obklopený skupinami cudzincov. Cez deň, počas môjho príchodu ticho. Večer, v noci hluk, spev, krik. Zavíjali v opojení mesiaca ako zavíjajú skupiny vlkov. Makačka. Myslel som, že skúsenosti nazbierané počas brigádovanie na roliach v rajóne rodnej dediny ma posunú na tie najvyššie priečky. Na miesto, kde sú tí najrýchlejší, najšikovnejší a samozrejme keďže tá najlukratívnejšia zložka platu sa odvíjala od počtu, váhy, viera budem patriť taktiež k tým najlepšie zarábajúcim. Veď o to predsa išlo. Zarobiť tam čo najviac peňazí. Nuž, moc mi to nepomohlo. Vlastne, možno aj pomohlo, avšak v porovnaní s ľudskými kombajnmi vyrobenými v Poľsku, Rumunsku, Bulharsku som vyzeral ako začiatočník. Nie najhorší. Nie najlepší. Taký stred. Priemer. Zber jahôd, malín, čučoriedok, čerešní. V daždi. V nedaždi. V zime. A opäť v daždi. Jahody chutia úžasne. No byť zohnutý nad nimi celý pracovný deň, utrpenie. Občas pocity, ako by som vkročil do územia Gangov. Supervízori. Tá najvyšší kontrolujúci nás. Hlavne Poliaci. Zberači z ktorej krajiny sa mali asi najlepšie? Poliaci. Ako inak. Napriek ťažkej drine, užíval som si to tam. Skoré rána. Vstávanie o pol štvrtej, štvrtej. Po pár týždňoch, po ochladení sa, nútený využiť kreativitu, improvizovať. Preto na raňajky uvarené vajcia. Po dovarení, vytiahnutí z vriacej vody vloženie horúcich vajec do vnútra gumákov. Splnilo to svoj účel. Zohrali ľadové gumáky. Potom, stačilo dať dole škrupiny a skonzumovať ich. Mmm. Gumáky. Pamätám si, ako sme jedného dňa boli hneď po práci odvedení do kancelárskych priestorov, kde sme vypĺňali nejaké pracovné dokumenty. V ten deň, predchádzajúci deň strašne pršalo. Všade voda, blato. Blato som mal až za ušami. V gumákoch plných blata, v montérkach od blata som nakráčal do pekných, čistých kancelárskych priestorov. Blato zo mňa padalo ako ihličie z jedličky. Niečo hrozné. Cítil som sa ako čistý sedlák.
Tiež by aj moje dve spolubývajúce brali ohľad na moje pocity. Pracovali v sklade. Balili plody do obalov. Vrátili sa do karavanu vždy v čase, keď ja som sa snažil zaspať. Hluk. Smiech. Alkohol. Marihuana. Preklínal som ich. Prišiel som sem makať, zarobiť peniaze. Nie ich prepiť, prefajčiť ako vy. Keď sa tie ich nočné záťahy neukončili ani po pár dňoch, napísal som im odkaz na papier so slovami, či by mohli byť o niečo tichšie. Odkaz som nechal položený na kuchynskom dreze. Prečítali si ho. Ako to viem? Pretože aj oni mne zanechali odkaz. Tiež obsahoval prosbu. Prosbu, aby som umýval lepšie hrnce. Hah. Tie hrnce museli byť buď z varených vajec, alebo zo špagiet. Pretože, nevaril som ako kuchár v Michelinskej reštaurácii. Prišiel som s cieľom zarobiť čo najviac peňazí a vrátiť sa s nimi domov. Preto nakupovanie najlacnejších dostupných surovín. Hlavne špagety. Raz, v prvých dňoch po príchode rozhodnutie upiecť si kúpené steaky. Olej naliaty na panvicu. Steaky krátko na to položené na rozpálenú panvicu. Potom niečo, niečo nečakané. Dym. Obrovské množstvo dymu. Detektor dymu v karavane húkal ako o život. Vyšiel som spolu s dymovou vlnou a panvicou von z karavanu. Obecenstvo tvorili namakaní Bulhari od vedľa. Zvykli cvičiť hneď vedľa karavanu. Keď ma zbadali s panvicou plnou steakov, smiech. Smiali sa najprv oni. Potom, pridal som sa k nim aj ja. Krásne obdobie. Cítil som sa ako pán. Osamostatnil som sa od rodičov. Pracoval som na svojom cieli, sne. Mmm. V sobotu ráno cestou do Tesco, kráčanie vedľa sadu s čučoriedkami. Chutili skvelo. Nakupovanie si jedla. Príprava jedla. Úžasný pocit. Sprchovať sa v ľadovej vode. Prať si špinavé oblečenie. Otvárať obálku s výplatou. Krásne obdobie môjho života. Krásne ako keď som vkročil do spoločenskej miestnosti kde okrem stolného futbalu, biliardu, boli staré počítače s internetom na ktorých som si písal emaily s Júliou. Posielala mi fotky Kimi, Rexa, Keli. Písali sme si o všeličom. Pár krát do týždňa sme si volali. Asi jedno z mojich najodvážnejších rozhodnutí v živote. Pôvodne s vidinou zostať tam aspoň 6 mesiacov. Dosť dlho na to, zarobiť poriadne peniaze na podnikanie. Nuž, vydržal som 2 mesiace. 2 mesiace a ešte možno niekoľko dní navyše. Stretol som tam mnoho príjemných ľudí. Slovákov – Zdenka a jeho partiu. Češky. Poliakov. Už som to nemohol robiť. Tvrdá, úmorná práca za pár libier. Tak ako konzumovanie najlacnejších jedál len aby som ušetril aj keď telo vyzeralo ako kosť a koža, tak aj cesta domov zvolená tak, aby som ušetril čo najviac peňazí. Bez ohľadu na to, koľko času mi to zaberie. Skoro ráno, počas odchodu z karavanu na autobusovú stanicu, stretnutie s jedným vodičom dodávky. Do práce išiel na bicykli. Obaja sme sa priateľským pozdravom pozdravili, rozlúčili. Tá atmosféra, pocity. Krásne. Cítil som sa úžasne. Urobil som niečo veľké na splnenie si svojho sna, cieľov. Z Londýna kam ma dopravil autobus, cesta domov na aute. Bláznivý, vtipný, milý chlapík. Pracoval ako vodič kamiónu v Anglicku. Život tam si pochvaľoval. Cestou často zastávky. Okrem mňa, ešte jedna žena ako pasažier. Nekúpil som si na benzínkach nič. Nemohol som pochopiť ako niekto je ochotný zaplatiť 10 EUR za bagetu. Radšej som hladoval. Vysadil ma vo Vrábloch pred Tescom. Neskoro večer. Ocino ma tam už čakal. Pozdravili sme sa, podali sme si ruku, rovnako si podal ruku aj so šoférom. Tuším, vyrastal niekde v okolí Vrábeľ. Aká zhoda… V Škótsku som nakupoval v Tesco. Doma na Slovensku som vystúpil pred Tesco. Doma, zvítanie sa. Niečo silné, vidieť, počuť, objímať najbližších. Hladkať Kimi, ktorá ma čakávala počas mojej neprítomnosti na chodbe. Jej srsť hladká. Tak hladká. Nikdy som ju tak necítil. Na druhý deň nasávanie domova. Po krátkej aklimatizácii spočítanie zárobku. Niečo hrozné. Na Slovensku, doma by som zarobil viac. Založiť firmu, začať podnikať, vybudovať miliónové impérium v tom období – jednoducho nemožné…
