Tam, obdobia kedy moje prsty ťukali na počítačovej klávesnici celý denník. Zdielanie so svetom, čo som robil, čo som pozeral, akú hudbu som počúval, čo som si myslel, že som si myslel… Funkcia, tlačítko: pridať medzi priateľov nepoznali hranice. Čím viac tým lepšie.
Časom, ako stolný počítač sa stal nepohodlným, nepraktickým, časom ako televízia sa stala opakovacím papagájom, nastúpil na scénu mobilný telefón s WiFi pripojením.
Prsty sa s ním stotožnili. Telo, myseľ sa s ním preplietli. Stal sa súčasťou mňa. Používal som ho viac než svoje vlastné orgány. Povýšil som ho do pozície externého srdca, mozgu.
V ňom, odohrával sa iný život ako pod mojimi vlastnými nohami. Farebnejší, pestrejší, sýtejší, vzrušujúcejší. Tam stovky, tisíce ľudí v mojom veku žijúci totálne odlišný život aký som žil ja. Zo začiatku som hltal ich obsah, fotky, videá, dych berúce zábery so zanietením – wau, toto je úžasné, nech si užívajú, aj ja raz budem žiť taký život, aj ja raz zažijem takéto dobrodružstvá. Neskôr sa entuziazmus vytratil. Nastala fáza porovnávania sa. Zrazu, nevidel som to ako niečo obdivuhodné, inšpirujúce. Naopak videl som to ako zdroj frustrácie, bod, ktorý som ja nedosiahol. Boli lepší, žili lepší život. Zatiaľ čo ja som sedel doma, v kancelárií a tvrdo pracoval, oni zdielali vzrušujúce momenty so širokým úsmevom na tvári, s adrenalínom v žilách, s partiou dobre vyzerajúcich, šťastných ľudí.
To, čo mi v minulosti pomohlo spojiť sa s priateľmi, cudzincami a vymieňať pár teplých slov mi nesķôr spôsobovalo mentálne stavy pripomínajúce búrku v ktorej blesky neúnavne udierajú do koruny stromov, ktorá postupne upadá do stavu sebadeštrukcie. Nástroj, ktorý ma spájal, ma nesķôr vzďaloval nie len od okolitého sveta a ludí v ňom, ale aj od môjho ja.
Z fázy kedy som dával zo seba všetko von, z fázy kedy som chcel mať čo najviac facebookových priateľov a dychtivo som komentoval všetko možné aj nemožné, z fázy kedy som si neuvedomoval ako dobrovoľne odhalujem svohe súkromie, z fázy kedy som hltal príspevky známych aj neznámych ľudí pričom palec nemohol objaviť/ naraziť na dno obsahu, z fázy nezdravého a často až závislosť indikujúceho konzumovania obsahu, z fázy porovnávania sa s druhými som sa dostal do fázy kedy som povedal dost! Stačilo.
Ja nie som konzument, ja nie som spokojný so svojim vlastným životom, ja nežijem svoj vlastný život. Tak prečo svoju najcennejšiu komoditu čas, venujem sledovaniu toho ako žijú cudzí ľudia na druhom konci sveta svoj život, prečo mrhám čas na porovnávanie sa so susedmi, ktorí ani len nevedia prísť na moje meno.
V období kedy sa nejavilo nič pozitívne, zvyk pozerať si profily priateľov, spolužiakov zo Základnej, Strednej školy. Hodiny, dôkladne som študoval ich životy zaznamenané v online svete sociálnych sietí dlhé hodiny. Čože? Šimon sa už oženil, má aj dcéru? Veď nikto z nás počas Základnej školy tomu neveril, že by sa niečo také mohlo stať skutočnosťou. Miška pracuje v tak prestížnej firme? Veď pred triedou nedokázala povedať súvislú vetu. Všetci, doslova všetci žili život, lepší život než som žil ja. Všetci sa niekam posunuli, zdielali fotky so svojimi partnermi, detmi, z dovoleniek, z práce, z luxusných áut, zo zaujímavých udalostí. Utvrdzovalo ma to v tom, aký som neschopný, aký nešťastný by som mal byť. Veď kto ja som, čo ja mám v porovnaní s nimi? Nič…
Ak by som to neukončil a pokračoval v tejto slučke, nakoniec by sa tak utiahla, že by ma udusila. Prestal som pridávať statusy, fotky. Sústredil som sa len na vlastnú tvorbu, ktorá mala pracovný nádych aj to len v obmedzenom množstve. Prestal som čítať komentáre pod rôznymi fotkami, príspevkami, statusmi. Prestal som sa zapájať do diskusí a presadzovať si svoj pohľad na svet. Prestal som sledovať príspevky, fotky, videá, statusy ( pár výnimiek existuje ). Stratil som záujem o počet lajkov, komentárov, srdiečok ). Stratil som záujem o digitálnych ľudí o digitálny svet, ktorý je plný naivity, povrchnosti a zahmlenej pravdy.
Často sa snažím pochopiť konanie tých ľudí, ktorí ráno pridajú fotku, video na ktorom smútia, že niekoho stratili, že ich niekto opustil – zomrel a o pár hodín, minút neskôr, tí istí smútiaci ľudia sa už radujú, oslavujú ako by sa nič nestalo… Často sa snažim uvažovať, či všetci tí ľudia nachádzajúci sa na dovolenkách skutočne dovolenkujú, robia to pre seba, alebo tam len prišli predviesť publiku kde sa dostali, ako sa im tam žije spoza kamery telefónu.
Pozornosť. Nepotrebujem pozornosť, nepotrebujem byť vo svetle reflektorov. Preto absencia potreby byt aktívny na sociálnych sieťach, bojovať o priazeň druhých. Žijem v pravde. Keď som smutný tak som smutný. Bodka. Odpor voči “modelkám” zdielajúcim svoje telá z každého uhla, z každej strany v dokonalej póze, ukazujú svetu všetko pritom moja duša, srdce necíti nič.
Áno, ak by som bol aktívny a mal stále na facebooku stovky priateľov ako kedysi, stačilo by napísať status, dať vedieť mojim facebookovým priateľom: aha, pozrite, toto je môj nový podcast Po Živote s Tomášom Verešom, budem vďačný za odber, zdielanie. Pomohlo by mi to v propagácií, ale nestálo by mi to za to…
Od momentu odstrihnutia sa, pociťujem posun vpred. Cítim sa lepšie, spokojnejší so sebou samým. Bez pocitov závisti, menej cennosti, ľútosti, porovnávania sa.