Ochota vystavovať sa nepohodliu, ochota vystupovať z tepla komfortnej zóny posúva nie len hranicu mojej akceptácie, ale aj mi umožňuje byť svedkom a často aj priamym účastníkom rôznych rozhovorov, situácií. Sedieť na sedadle vlaku, autobusu, električky – je sedieť ako v divadle a sledovať hercov na pódiu. Tam okolo herci, umelci hrajúci svoje role, svoje postavy o ktorých možno ani nevedia, že existujú, no hrajú ich len preto, aby zaujali okolie. Občas, keď pozorujem ľudí tam vonku za tenkou vrstvou skla, občas, keď pozorujem ľudí tu vo vnútri medzi tenkými vrstvami skla, pýtam sa sám seba: na čo je to všetko dobré? Na čo všetká tá snaha robiť dojem na cudzincov? Na čo všetko to úsilie vyzerať v očiach druhých lepšie, zaujímavejšie než ako to v skutočnosti je? Keď aj tak takmer všetci majú sklonené hlavy a zrak, sluch smeruje do mŕtvych zariadení s pozornosť kradnúcim obsahom na displeji…
2 odlišné generácie, 2 odlišné životy. Mladí ľudia, fyzicky tu, avšak dušou niekde mimo. Úplne mimo. Očný kontakt neprítomný. Prehľad o dianí, o okolí na danom mieste neprítomný. Negatívne. Pozitívne. Môže sa diať okolo nich, blízko nich čokoľvek pozitívne, čokoľvek negatívne. Všimnú si to? Spozorujú to? To sotva s klapkami na očiach, ušiach. Nežijú tu, v tomto svete. Možno preto tie ich zúfalé emócie, sťažnosti keď nie je voľné miesto na sedenie a nedokážu si predstaviť, že by ich krehké nohy mali stáť niekoľko minút, hodín počas cestovania dopravným prostriedkom.
Potom, druhá skupina. Starí ľudia sťažujúci sa ako sa tento svet mení, ako bolo dobre v minulosti. Ako lacno bolo. Koľko roboty bolo. Koľko dobra bola. Ako rožky už nie sú robené z takého cesta ako voľakedy. “Všetko stroje robia, to nie je ručná práca. To cesto je iné. Všetko je iné ako bolo voľakedy”.
Áno, pani, Svet sa mení. Doba sa mení. To len vy ste stále rovnaká, vo svojom vnútri. Rovnaké názory, postoje, viery, skúsenosti. Tam, zvyklo byť obdobie rastu. Obdobie, kedy ste rástli, spoznávali, učili sa – pravdepodobne počas obdobia školy. Avšak potom, prišla pfvá práca, rodina, deti, domov. Usadili ste sa, udomácnili ste sa, uspokojili ste sa. Navonok stále v pohybe, stále v novom obale. Nová strecha na dome, nové okná, nový plot, nové auto, nové šaty, nové šperky, nové účesy. Zatiaľ čo vo vnútri, stagnácia. Žiaden posun vpred. Žiaden vývoj.
“Zbožňujem” keď prídem na nemenované miesto za nemenovanou osobou a tá mi povie niečo v zmysle : Tomáš, daj si tortu. Na čo jej odpoviem, nie ďakujem! Nechcem také, nejém také A Následne dotyčná osoba odpovie: volakedy si také jedol… Áno, volakedy som také jedol, rovnako ako aj ty si mala volakedy viac úsmevu na perách… ( samozrejme nevyslovená myšlienka z mojej strany ).
Beriem to ako inšpiráciu, príklad aký nechcem byť. Stále sa chcem vzdelávať, zbierať skúsenosti, poznatky, obzory. Stále sa chcem posúvať – či vzad, alebo vpred, veď aj posun nesprávnym smerom je posunom vpred. Chcem nestagnovať, nebyť pripútaný k minulosti a mojej starej verzií mňa existujúcej v nej.
Nechcem byt ako všetci tí v okolí,ktorí každý rok menia svoj zovňajšok, svoj domov – nové oblečenie, účes, strechu, plot, kvety. No vo vnútri sú stále tí istí ľudia ako 5,10 rokov dozadu. Stromy, meniace svoj zovňajšok ako listy, no stále zaseknutí na 1 mieste ako korene stromov.
Áno, aj ja som mohol zostať pripútaný k svojej minulosti, ku všetkým tým obdobiam, momentom a ľuďom vďaka ktorým som prežíval iné pocity, zážitky, emócie než aké pociťujem v súčasnosti. Áno, aj ja som mohol akceptovať svet okolo mňa, uspokojiť sa so sebou a uzatvoriť sa pred výzvami zajtrajškov, zostať vo svojej komfortnehj zóne. Mohol som, avšak nedokázal som to, nedokážem to. Transformácia je to, čo ma poháňa. Zvedavosť je to, čo ma poháňa. Veľkosť je to, čo ma poháňa. Chcem zažiť, prežiť čo najviac. Chcem naučiť sa, vyskúšať čo najviac. Chcem byť v neustálom pohybe.