Chrípka, prechladnutie, Covid – 19. Nič iné. Nepoznal som žiadne iné choroby, zdravotnólé problemy ktoré by ma paralyzovali na dlhšie ako 1, 2týždeň. Hlava, myseľ dokázali počas týchto pár dní fungovať jasne, v normálnom režíme. Trpelo iba telo. Často, aj počas tohto trpenia fyzickej časti mnňa prekonávanie seba samého, odkladanie, vyhýbanie sa odpočínku, oddychovaniu. Veď moje ciele, sny, plány nepočkajú. Ako môžem oddychovať keď tam vonku je niekto ako ja a zatiaľ čo ja oddychujem on tvrdo pracuje. Nepredstaviteľné vypnúť, nechať len tak plynúť prítomnosť a rezignovať nad budúcnosťou.
Vedel som, že to zvládnem. Vedel som, že ma nič nezastaví. Preto som sa tak aj choval, preto som zastával prístup aký som zastával. Dovolenka – slovo, význam, pojem dovolenka pre mňa ako dospelého jedinca absolútne neznámy, nepoznaný, neochutnaný. Dovolenka zobratá v práci pre niekoho iného na plný úväzok využitá na prácu venovanú mojim vlastným snom, cieľom, plánom. Pamätám si ako počas 2 týždňovej dovolenky v období kedy som pracoval v call centre som voľný čas využil na nahrávanie audio verzie mojej knihy Before i won. Nahrával som to celú dovolenku. V pozadí bolo počuť zvuk susediných kohútov kikiríkajúcich ako o život, štekot psov… Venoval som tomu množstvo času, energie. Zbytočne. Audio verzia nikdy nevyšla von. Kvalita mala ďaleko, veľmi ďaleko od dokonalosti.
Väčšina ľudí sa vracia z dovoleniek do zamestnania oddýchnutá, zrelaxovaná, plná síl a s čistou hlavou. Ja? Unavený, vyčerpaný, prepracovaný. Uvedomoval som si to vtedy? Rozhodne nie. Bral som to ako niečo pozoruhodné, nevyhnutné, vzácne, pracovať tak tvrdo. Víkendy, sviatky nesúce sa v rovnakom tempe. Nikdy som nekráčal po pláži, chodidlá nikdy neprišli do kontaktu s morskou vodou, chrbát nikdy neležal na hotelovej izbe v dovolenkovej destinácií. Nechýbal mi ten luxus, nevyhľadával som ten luxus, veril som, že si ho musím oddrieť, potom po veľkom úspechu si ho doprajem, zaslúžim. Roky, trvalo to roky, non stop v zhone, v pohybe s výnimkou rannej meditácie. Potom, zlom. Prišiel náhle. Nečakane. Tá intenzita ma prekvapila. Ochromila. Zlomu predchádzalo extrémne pracovné nasadenie u mobilného operátora 4ka. Dával som zo seba maximum. Dával som zo seba maximum aj napriek skutočnosti, urobil som nesprávny kariérny krok, ktorý podľa okolia, nadriadených, kolegov bol krok vpred, avšak ja som vo svojom vnútri cítil je to krok vzad.
Prečo som to urobil? Prečo som to neodmietol? Pretože som v tom období nedokázal povedať nie a zároveň som chcel pomôcť druhým a odbremeniť tam môjho šéfa. Taktiež vyšši plat sa v mojom prípade nemohol odmietnuť. O pár mesiacov neskôr sa to stalo. Mala to byť pokojná noc ktorej predchádzalo lahnutie si do postele. Po lahnutí si do postele, po uložení svojho tela do mäkkej periny telo zmenilo svoj rytmus. Systém skolaboval, nemal som nad ním kontrolu. Tlkot srdca, tep, dýchanie, končatiny, bolesť. Stratil som nad nimi kontrolu. Nohy sa mi nekontrolovateľne triasli. Srdce bilo šialenou rýchlosťou. Hruď, krk zvierali sa pod tlakom neviditeľného útočníka. Tlačil na nich intenzitou, ktorá mi nedovoľovala automaticky dýchať. Zrazu, musel som sa sústrediť, dávať mozgu príkazy na dýchanie. Akoby skolabovala automatická funkcia, potreba dýchania. Akoby moje telo nemalo potrebu viac fungovať v môj prospech. Doposiaľ zdravý jednotlivec, zdravo stravujúci sa, pravidelne športujúci sa zvieral v mučiacom, nekončiacom kŕči. Mal som pochybnosti, že sa dožijem rána. Napriek tomuto boju, nepovedal som o ňom nikomu. Nechcel som zaťažovať okolie. Veď bola hlboká noc, skóre ráno. Otravovať ich, zaťažovať ich mojimi problémami? Jednoznačne neprípustné.
V tú noc, sľúbil som sám sebe, ak sa dožijem rána zmením svoj život. Začnem robiť to, čo som vždy odkladal. Hneď som napísal Ivanovi Buchingerovi a tak sa začalo dobrodružstvo s podcastom Po Živote s Tomášom Verešom. Okrem oslovenia Ivana, založil som si životné poistenie vo finaxe, kde som mal investičný účet. Našťastie, prežil som. Nanešťastie, nebola to jednorázová udalosť. Dni, ubiehali pomaly. Nevedel som sa dočkať, modlil som sa vždy v noci už nech je ráno, už nech ho mám za sebou. Neutíchalo to ani počas dňa. Prebralo to úplnú kontrolu nadomnou. Nebol spôsob ako to zmeniť, vziať si späť kontrolu. Hlboké dýchanie, meditácia, úsmev, afirmácie, nič. Všetko neúčinné.
Nutnosť riešiť to inou cestou. Odbornou cestou. Lekári nevedeli nájsť príčinu. Čakať na výsledky vyšetrení večné. Medzitým utrpenie stále prítomné. Našťastie pedpísané lieky, liečba začali účinkovať… Aj keď to zabralo nejaký čas. Smutné, ako všetci tí odborníci to pripisovali nezdravému životnému štýlu. Hovorili to ako by ma poznali. Ale ja som bol ten kto poznal sám seba. Nefajčil som, nepil som, zdravo som sa stravoval, športoval som. Tam vonku som robil všetko čo moje telo posúvalo na lepšiu, vyššiu úroveň. Verím, že spúšťačom sa stal zhon, napätie vo vnútri mňa.
Bol som v takom štádiu, že sa so mňa stal robot. Vež emócií, empatie, s klapkami na očiach, ušiach. Videl som len budúcnosť predomnou, nič iné. Tam mohlo byť úmrtie, radosť, hocičo okolo mňa. Nič to nerobilo so mnou. Potom, telo povedalo nie. Zastavilo to čo ja som som nedokázal zastaviť. Prinútilo má to spomaliť, zastaviť, vypnúť.
Jesť jedlo a byť myšlienkami s jedlom doposiaľ nikdy nebolo možné. Hltanie. Ústa hltali nejaký kus jedla a hlava bola s myšlienkami ďaleko od taniera, domova. Ani nepamätám kedy som jedol jedlo a vychutnával som si ho, ani nepamätám kedy som nečinne sedel a nič nerobil. Po tomto zlome sa to zmenilo. Nie je to také aké by to mohlo byť, ale je to už lepšie. Spomalil som. Nie len tam vo vonkajšom svete, ale aj tu v mojom vnútornom svete. Naučil som sa povedať nie. Áno, stále som nezažil skutočnú dovolenku, stále chodidlá neprišli do kontaktu s dobrosrdečnosťou prílivu.
Tak či onak, robím malé kroky vpred. Jednodňové výlety, pokojné ležanie, oddychovanie. Napriek tomu, nenudím sa. Mojím cieľom je vypnúť, oddýchnuť si a všetky tie aktivity pripomínujúce neambiciózneho jednotlivca mrhajúceho svojim časom má približujú k splneniu cieľa byť oddýchnutý, plný enegie, uvolnený s čistou hlavou.
Kto vie, ako dlho by som vydržal existovať v takom nekompromisnom tempe…. Kto vie, čo by so mnou bolo ak by moje telo nepovedalo NIE… Vyhorená troska? Pacient psychiatrie? Ťažko povedať…