Spomínam si na dni dávnej minulosti odohrávajúce sa v období detstva, dospievania. Boli to dni, kedy som prosil, modlil sa, žiadal o zazrak, ktorý by môj “mizerný” život zmenil k lepšiemu. Túžba mať sa lepšie, žiť komfortnejšie, vlastniť hračky, lesklé hračky vzbudzujúce závisť, obdiv v očiach druhých. Nespokojnosť so životom aký mi rodičia dali. Chcel som viac. Viac hluku, obdivu, potlesku, rešpektu.
Nedávno, spomínam si na obdobie v mojom živote odohrávajúce sa nedávno, kedy ako dospelý muž, človek som sa modlil, želal si, prial si katastrofu, ktorá by zmenila môj život k horšiemu, vďaka čomu by som si začal vážiť všetko to, čo v živote mám.
Naozaj musím najprv niečo stratiť, aby som si to začal vážiť? Alebo všetko čo k tomu potrebujem je len spomaliť, ukludniť toho divokého koňa cválajúceho v mojom srdci a povedať si vo svojom vnútri: ďakujem?