Tam, dve verzie mňa. Prvá, žijúca pred 18tym rokom života, druhá verzia, žijúca v dospelom tele dospelého Tomáša. Ako chlapec, tínedžer žil som v prítomnosti. Nerobil som si starosti o zajtrajšie dni. Na čo by som to vôbec robil? Veď moji rodičia za mňa zodpovedali…. Dni vyzerali voľne, žiaden dlhý zoznam úloh potrebných urobiť pred spánkom, žiadne ambície dosiahnuť niečo čo v mojom srdci rozprúdi prúd uspokojenia, žiadne cestovanie uličkou hanby, kde všade okolo mňa sa nachádzali Alfa samci vyššej úrovne… Iba Tomáš, vyrastajúci v malej dedine pri lese, hrajúci futbal s priateľmi, túlajúci sa lesmi s priateľmi, brázdiaci ulice s priateľmi, hrajúci videohry s bratrancami, preklínajúci školské povinnosti zo školskej ľavice s priateľmi. Pripadal som si normálny, tak ako všetci rovesníci okolo mňa. Patril som niekam, bol som súčasťou niečoho. Neriešil som čo má kto na sebe, čo kto nosí, čo ja mám na sebe a čo nosím ja. Všetci sme si boli rovní. Aj ja. Aj oni.
Aj keď som sa považoval za normálneho chlapca, aj napriek tomu že sme si boli všetci seberovní, tam lietali výnimočné stvorenia prevyšujúce celé okolie. Výnimočne stvorenia vyčnievajúce svojou krásou. Dievčatá, ženy. Ich prítomnosť liečila choroby. Ich pohľady hojili rany. Prvé lásky, prvé pocity: nemôžem prestať myslieť na teba. Nemôžem byť bez teba…. Budúcnosť vyzerala sľubne. Okolie mi dávalo spätnú väzbu, anjeli mi svojimi krídlami kreslili na oblohu: páčiš sa mi. Považujem ťa za atraktívneho. Kto by to povedal, ako sa veci vyvynú. Kto by to predpokladal, ako sa ľudia v živote posunú. Vlastne väčšina ľudí. Nie všetci. Vrátane mňa. Aj keď vonkajší svet môže klamať. A klame. Ti o ktorých si v mladosti všetci mysleli, že si nikdy nenájdu partnerku majú teraz svoje vlastne rodiny…. Mohol som patriť k nim aj ja. Mohol som tieto dni stáť v obchode v uličke s detskými plienkami a vyberať tu najlacnejšiu dostupnú plienku s mrmlaním: na čo budem toľko platiť za handru, ktorá aj tak bude čoskoro zničená odporne veľkou dávkou zapáchajúceho kakaa. Ale nestojím v obchode s plienkami, nemám deti, nemám manželku.
Prečo?
Je to dlhý príbeh pozostávajúci z rôznych črepín. Našťastie sám som tvorcom toho príbehu, tak prečo sa on nepodeliť. Považoval som sa za normálneho chlapca, muža, ktorý bol obľúbený, vtipný, spoločenský… Od momentu kedy som začal čítať knihy, počúvať všetkých tých velikánov a od stanovenia si cieľa, ŽE SA STANEM MILIONÁROM sa vnímanie seba samého zmenilo.
1. Nepripadal som si dosť dobrý
Začínal som od nuly. Nenarodil som sa do bohatej rodiny s privilégiami. Nepoznal som nikoho vplyvného, známeho. Musel som si cestu džungľou vysekať sám, holými rukami držiacimi tú najtupšiu mačetu v širokom okolí. Možno preto na začiatku naivná viera: značkové oblečenie zo mňa urobí človeka hodnotného. Potom, po stanovení cieľa byť bohatý nastalo šetrenie. Obmedzenie všetkých zbytočných výdavkov. Potreba našetriť peniaze na podnikanie. Ešte dávno po maturite som nosil to isté oblečenie ako počas Strednej školy, nevlastnil som žiadne auto, nechodil som na dovolenky, do reštaurácii, na párty, dokonca som nemal ani telefón s dotykovým displejom. Všetko, všetko som vložil do cieľa byť milionárom, zarobiť veľké peniaze a potom po dosiahnutí tohto životného míľnika som sa mal stať novým Tomášom. Tomášom ktorý je dosť dobrý. Prečo? Pretože má luxusné auto, vlastnú strechu nad hlavou, značkové oblečenia, uznanie okolia, viditeľné výsledky, pozornosť médií, vplyvných priateľov a tučnú peňaženku v zadnom vrecku nohavíc. Nepovažoval som sa za dosť dobrého na vážny vzťah, ktorý by viedol k manželstvu. Veď kto by len chcel toho úbožiaka žijúceho normálny život, robiaceho normálne veci, nosiaceho lacné neznačkové oblečenie. Bol som hlboko presvedčený, že až lesklé veci tam vonku okolo mňa, vysoký počet číslic na bankovom úcte, že dosiahnutie, vybudovanie niečoho veľkého tam vo svete okolo mňa urobí so mňa hodnotného, váženého, zaujímavého človeka. Mal som množstvo príležitosti vkročiť do vážneho vzťahu, mal som obdobia kedy som cítil v srdci niečo neopísateľné k anjelovi lietajúcemu v mojej blízkosti deň čo deň. Áno, moje ústa nedokázali vysloviť čo srdce cítilo pretože môj mozog, moja hlava vyhrala nad pocitmi, láskou. Logika, čísla, fakty zabili pocity, lásku.
Osamelé? Temné?
Rozhodne áno. Ani nedokážem spočítať na prstoch koľko sĺz som vyronil kvôli vnútornému konfliktu srdca a mozgu. Ťažké chvíle… Našťastie som ich prekonal, naučil som sa prijať samotu, nebyť jej obeťou. Celý ten čas, klapky na očiach až na obdobia spomenuté vyššie. V tých obdobiach, anjeli a láska pociťovaná voči nim zo mňa urobili okrem citlivého romantika stroj. Neskutočný príliv energie, motivácie pracovať tvrdšie, dokázať niečo, vybudovať niečo. Naivne som niesol v hlave plán, že keď budem teraz dlho, tvrdo pracovať čoskoro dosiahnem niečo veľké, niečo vďaka čomu získam dôvod získať toho anjela. Pravdou je, že aj napriek tvrdej a nikdy nekončiacej práci som nedosiahol to, čom som v tom období môjho života považoval za úspech a zatiaľ čo som ja v izolácií pracoval na sebe, svojej vízii, niekto iný tam vonku nemal zábrany, nemal vonkajšie podmienky a oslovil toho anjela. Anjela ktorý sa stal pre mňa nedostupným. Myslel som si, veril som, dosiahnuť všetky tie veľké veci v mojej hlave nebude trvať dlho. Pár mesiacov, jeden rok maximálne. Od stanovenia si cieľa byť milionárom ubehlo viac než pár mesiacov, viac než jeden rok. Zaujímavé, ako čas tam v reálnom svete plynie rýchlo. Okolie, rovesníci si za tú dobu vybudovali rodiny, domovy, usadili sa, zatiaľ čo ja, stále v zhone, stále tou tupou mačetou raziaci si svoju cestu.
A všetky tie škrabance, bodné rany, zlomeniny, údery obdržané počas razenia si svojej cesty vo mne vyformovali inú osobnosť, charakter. Osobnosť, ktorá by aj povedala tej pravej áno, avšak opäť nemôže, naráža na ďalšiu prekážku. Prekážku číslo 3. No najprv rýchly skok k prekážke číslo 2.
2. Príťaž. Okrem presvedčenia JA nie som dosť dobrý, presvedčenia ONA, ONY sú, budú prekážkou na mojej ceste k úspechu.
Večera v reštaurácií? Kino? Dovolenka? Darček na Vianoce? Ruže na Valentína? Darček k narodeninám? Peniaze! Stálo by ma to peniaze. Peniaze ktoré som síce mal ale mal som s nimi úplne iné ciele. Nevlastnil som žiadne auto. Nechodil som nikde. Nekupoval som si nič. Nemal som ani voľný čas, priestor. Priority mali iný nádych. Celý môj skromný životný štýl by bol narušený, zruinovaný ňou. Nepriestrelné presvedčenie, ona by ms stála peniaze, čas. Obe komodity by som nemohol investovať do seba, svojich cieľov, snov. Romantická dovolenka za 1300 eur, alebo registrácia medzinárodnej ochrannej známky za rovnakú sumu? Vybral som si druhú možnosť. Pretože viera, pomôže to k dosiahnutiu cieľa a so všetkými tými peniazmi si nebudem robiť starosti a zabezpečím jej všetko po čom bude túžiť, ale najprv sa musím postarať o seba, najprv musím zabezpečiť seba, až potom teba….
3. Nepriťahujú ma tie ženy, ktoré chodia von, bezcieľne sa túlajú nákúpnými centrami, ony sú iná úroveň som ako ja.
Nedávna, respektívne najčerstvejšia prekážka. Nikdy ma nepriťahovali tie ženy, ktoré chodia každý víkend von, pijú, fajčia, tancujú v rytme ohlušujúcej hudby, fotia sa na každom rohu s každým rohom, vysedávajú v kaviarňach, kladú extra dôraz na svoj zovňajšok, nosia kilogrami šperkov, bižutérie na svojich končatinách, žijú život ako by im mal dať niekto niečo zdarma. Priťahujú ma ženy, ktoré sú ambiciózne, ktoré sa nestarajú len o svoj zovňajšok v prirodzenej miere, ale pracujú aj na svojom vnútri, priťahujú ma ženy, ktoré chcú v živote niečo dosiahnuť, ktoré sú disciplinované, skromné, ktorého chcú urobiť pre tento svet niečo, ktoré poznajú hodnotu peňazí, vzťahov, ktoré si siahli na dno, prežili traumu a vyhrabali sa z nej, ktoré žijú v tichosti, vážia si súkromie, ktoré majú guráž obetovať niečo, seba pre niekoho niečo. Mohol by som pokračovať, menovať, definovať ďalšie a ďalšie honosné vlastnosti.
Otázka je, je tam niekde takéto stvorenie?
Tak či onak, som rád za všetko čo sa mi udialo. V konečnom dôsledku o nič som neprišiel. Aspoň verím v to. Ak by som si zobral za ženu prvú lásku z obdobia dospievania, dnes by som bol v tom lepšom prípade rozvedený. Prečo? V tom období som bol iným Tomášom. Mal som iné názory, iné hodnoty, iný pohľad na svet. Teraz, keď sa pozriem na to dievča ako vyrástlo, aké je, čo robí, sám sa čudujem ako ma mohol niekto taký priťahovať. Áno, hodiny tikajú, tik tak, už nie som najmladší, ale čo môžem sebavedomo povedať je, že som skúsenejší, zrelší, silnejší. Preto keď sa ma starká spýta: kedy sa ožením, odpovedám jej, netuším. Áno, mohol by som jej zhrnúť vyššie napísané riadky, ale nepochopila by to.
Mnohí sa pozerajú na mňa s nepochopením, s otáznikom prečo nemá stále ženu, deti, veď už je dosť zrelý na to. Ja, občas sa zamýšľam, ako môžu byť niektorí ľudia tak unáhlení. Prvá láska, prvá pusa, prvý sex, prvé dieťa. Sotva dokončili Strednú školu a hneď sa zaviažu – dieťa, manželstvo, hypotéka.
Čo ak tam vonku vo svete je pre nich viac?
Čo ak tam je niekto iný s kým si budú viac rozumieť?
Čo ak tam je iné miesto v ktorom sa budú cítiť viac doma?
Čo ak tam je iná práca ktorá ich bude napĺňať?
Čo ak všetky tie veci ktoré mohli urobiť, ochutnať, vyskúšať a neurobili ich ich budú o 10,15 rokov zožierať z vnútra?
Čo naučia, čo odovzdajú svojim deťom, keď oni si ničím neprešli a sami pritom sú deti?
Píšem o žene, ktorá si váži maličkosti a nerobí drámu pre maličkosti. Prešla si niečím ťažkým a vie čo je dôležité a čo nie. Neverím, že sa protiklady priťahujú. Veď predsa ak ja som ten kto nemíňa peniaze na šperky, hodiny a ona je tá, ktorá míňa, máme hneď prvý dôvod na hádku. predstavujem si anjela, ktorý si prešiel transformáciou. Prežil pády, zlyhania. Netrápi ho, čo si myslí o ňom okolie, nesleduje najnovšie trendy, nesedí na kávičke v obchodnom centre. Je milý, skromný, pracuje na svojich snoch snaží sa urobiť niečo pre tento svet,
Zvykol som si na samotu, avšak je táto samota nevyhnutná?