Očakávania, ach tie očakávania. Krása bytia malým dieťaťom spočíva v tom, že v jeho existencií chýba jedna zásadná zložka – očakávania. Každý jeden pohyb, každý jeden dotyk, každé jedno vyslovené skoro slovo vychádza z vnútra. Urobí ho / to tu a teraz, bez očakávania, bez myslenia na budúcnosť. Bolo by krásne mať takúto vlastnosť aj teraz, žiť len v prítomnosti, konať v prítomnom okamihu. Avšak, nie je dospelosť, zrelosť práve o tom, byť zodpovedným a žiť s vedomím, že každý jeden pohyb, každé jedno vyslovené slovo prinesie určitý výsledok?
Keď som zmaturoval a odišiel pracovať na farmu do Škótska mal som očakávania. Očakávania ako rýchlo zarobím veľké peniaze a začnem podnikať.
Keď som začal podnikať mal som očakávania. Očakávania ako rýchlo zbohatnem a budem žiť úžasný, slobodný život podľa vlastných pravidiel.
Keď som napísal druhú, tretiu knihu mal som očakávania. Očakávania ako ľudia z celého sveta budú čítať moje knihy, ako kníhkupectvá vypredajú moje knihy, ako ich šarmantná dáma menom Oprah odporučí vo svojej show.
Keď svetové magazíny, exkluzívne noviny začali písať o mojich produktoch mal som očakávania. Očakávania ako tí najbohatší ľudia sveta budú posielať svoje peniaze na môj nedávno založený podnikateľský bankový účet.
Keď som zverejnil rozhovor v mojom podcaste s Adelou Vinczeovou mal som očakávania. Očakávania ako sa zmení môj život, ako slovenské médiá budú písať o našom rozhovore.
Keď som si kúpil šialene drahé kúsky oblečenia mal som očakávania. Očakávania ako sa mi cudzie okolie bude klaňať, domáhať sa mojej pozornosti.
Keď som dal výpoveď v práci mal som očakávania. Očakávania ako novonadobudnutá sloboda bude prúdiť mojimi žilami a že už ju nikdy nenechám vykrvácať.
Mohol by som pokračovať. Zoznam by nemal konca…
Tam, situácie, momenty kedy som mal veľké očakávania. Túžba, viera, presvedčenie, keď urobím to a to, keď dosiahnem to a to, keď budem mať to a to, môj život bude náhle iný, lepší, šťavnatejší. Tvrdo som drel, zriekol som sa množstva vecí a keď som niečo malé dokázal, dosiahol, očakával som, všetko bude zrazu náhle iné. Budem šťastnejší, spokojnejší so sebou samým, budem sa považovať za dostatočne dobrého, budem obľúbenejším, rešpektovanejším.
Svet okolo mňa mal vyzerať inak, lepšie, hlučnejšie, farebnejšie. Po dosiahnutí určitých cieľov prekvapivo nič sa nezmenilo. Vonkajší svet stále nezmenený. Preto, stanovil som si ďalší cieľ, väčší cieľ a začal sa nový maratón. Pracoval som ešte tvrdšie, ešte dlhšie pretože som si naivne hovoril: nabudúce to zvládnem lepšie, nabudúce keď to dosiahnem zmení to môj život, bude iný ako doteraz. Mohlo sa to stať, ale nestalo sa tak.
Naivne som veril, že život tam vonku okolo mňa sa zmení. Že vonkajšie úspechy, milníky otočia mnou doposiaľ žitý život o 179 stupňov. Nezmenil sa. Nič vonkajšie ho nevymodelovalo do inej podoby. Svet tam vonku sa zmenil až keď som sa ja zmenil vo svojom vnútri.
Na čo sú vlastne očakávania dobré? Snažím sa im vyhýbať. Snažím sa nemať očakávania od sveta tam vonku. Na čo by to bolo aj dobré? Keď nemám moc ovplyvniť množstvo vecí okolo mňa. Snažím sa sústrediť na seba, na to akým spôsobom sa dostanem k splneniu toho a toho. To, čo bude nasledovať po splnení cieľa, uvidím až po splnení cieľa. Tak na čo predbiehať.
Identicky to je s očakávaniami druhých. Môžu ich mať, môžu mať určité očakávanie voči mne, ohľadne toho aký by som mal a nemal byť. Robím všetko preto aby som bol najlepšou verziou seba samého. Ak im toto nestačí, ak nedokážu akceptovať to aký som a aký nechcem byť, nič s tým neurobím, rovnako aj oni s tým nič neurobia. Budujem charakter podľa svojich vlastných hodnôt, pravidiel.