Pozoruhodné, ako jedno rozhodnutie učinené v jednej oblasti života má moc ovplyvniť ďalšie oblasti života.
Ako dieťa, prežil som obdobia občasného sklamania, frustrácie, hnevu. Buď, rodičia neurobili to, čo som požadoval, alebo najčastejšie, rodičia a ježiško mi nedoniesli to, čo moje nenásytné oči požadovali. Vianoce, narodeniny – najočakávanejšie a zároveň najkritickejšie časti roka. Prial som si to a to. Čím väčšie, tým lepšie. Samozrejme, že som to nedostal, samozrejme že mnou prúdila nezastaviteľná dávka smútku. Letné prázdniny mali rovnakú príchuť. Prvé dni v novom školskom roku a trpké otázky učiteliek: kde sme boli počas letných prázdnin. Väčšina na dovolenkách v zahraničí pri mori, v horách… Naša rodina? Nikde. Žiadna dovolenka, žiadne zážitky ohurujúce spolužiakov, učiteľky. Rodičia to nerobili náročky so zámerom sklamať, nedopriať svojmu synovi kúsok šťastia. Narozdiel od mojich nenásytných očí, rodičia museli myslieť na všetkých členov rodiny a to nie len ako ich nasýtiť, ale aj ako im zabezpečiť to nevyhnutné.
Preto, počas nenaplnených potrieb, zákazov ísť tam a tam, robiť to a to, túžba, netrpezlivosť kedy konečne sa už stanem dospelým a budem môcť odísť preč, žiť svoj vlastný život, cestovať po svete, žiť život bez obmedzení, zákazov. To malé životom nevyformované dieťa malo veľké predstavy. A keď to dieťa konečne dospelo, nadobudlo právo, možnosť slobodne si vybrať čo, kde, kedy, ako a s kým, naplnilo svoje slová. Rozdielom bolo poslanie, cieľ s akým opustilo teplo domova. Odišiel som asi 2 týždne po maturite autobusom do Škótska zarobiť dostatok peňazí na podnikanie. Viera, vybudujem miliónový biznis, kúpim si všetko čo som kedy chcel, budem robiť to, čo ja chcem a postarám sa o seba, o svoju rodinu a o všetkých môjmu srdcu blizkych. Občas, nie vždy idú veci podľa plánu. Nezostal som v Škótsku na farme tak dlho ako som plánoval, nezarobil som milióny podnikaním ako som plánoval, nedokázal som zabezpečiť rodine lepší život ako som plánoval. Po príchode domov, usadil som sa na mieste, ktoré som dokonale poznal. Veď predsa, trávil som v jeho okolí nekonečné dni. Detská izba. Následne, Úrad Práce si ma na krátku dobu zobral pod svoje krídlo, dobu po ktorej nasledovala práca na plný úväzok pre druhých. Stabilný príjem, spokojní nadriadený, no i tak, stále žijúci v dome rodičov. Vo svojej detskej izbe.
Mohol som odísť, vyletieť z hniezda, avšak nemohol som. Nemohol som to urobiť pretože: uvedomoval som si, že platiť nájom by znamenalo veľký pravidelný výdavok. A tento veľký pravidelný výdavok predstavoval prekážku na mojej ceste k bohatstvu. Potreba ušetriť každé jedno euro. Odísť od rodičov by dosiahnutie cieľa značne oddialilo, dokonca znemožnilo. Ďalším dôvodom, zážitok z detstva. Počas vianoc ako sme si užívali rodinnú atmosféru v obývačke pri krbe a praskajúcom dreve v ňom, sa splodiny s plynového kotla dole na prízemí šírili bez upozornenia. Až zápach pripomínajúci ryby to prezradil. Bolo už neskoro. Našťastie nie príliš neskoro. Utekal som, plazil som sa ako o život. Môj najťažší presun života. Privolal som na pomoc starých rodičov. Prežili. Našťastie moji rodičia, súrodenci prežili. Odvtedy vnútorná potreba byť rodine na blízku. Veď môže sa stať hocičo. A čo keď nebudem práve vtedy na blízku… Áno, aj keď som odišiel do Škótska na určitý čas, bral som to ako investíciu, ktorá prinesie zisk v podobe slobody. So stabilnou prácou, s pravidelným mesačným príjmom no i tak stále žijúci v dome rodičov. Žil som s nimi pod jednou strechou, veľkou strechou. Fyzicky som tam bol prítomný, avšak duchom som sa nachádzal na úplne inom mieste. Vo vlastnom svete, tvrdo, dlhé hodiny pracujúci na svojich snoch, cieľoch. Po návrate domov z pracovania pre druhých, nasledovalo pracovanie na sebe, na svojej budúcnosti. Žiadne túlanie sa spoločnosťou tam vonku, žiadne bezcieľne vysedávanie v kaviarňach, žiadne párty, oslavy, žiadne dovolenky, výlety, nakupovanie. Iba práca, cvičenie, behanie, vzdelávanie. V tichosti, bez svedkov, bez prítomnosti okolia, ktoré by videlo čo robím, ako trávim svoj čas. Privilégium žiť v dome rodičov som využil vo svoj prospech.
Mohol som si šetriť peniaze, čas som investoval do podnikania, do písania kníh, do natáčania videí, do investovania, do vzdelávania, do komunikácie so svetom. Nezneužíval som to. Nevyhýbal som sa tým zodpovednosti. Naopak. Bol som príliš zodpovedný na to, aby som sa zadĺžil, znížil svoj príjem na takú úroveň, že by som navždy zostal uväznený v modernom kolotoči systému. Systému v ktorom dlhy, záväzky, jednotlivcom neumožňujú odísť z práce ktorú nenávidia, zmeniť bydlisko, ktoré ich deformuje, žiť život podľa svojich ideálov, nanovo vybudovať novú identitu svojho ja. Áno, ako všetko aj toto malo svoje výhody a nevýhody. Výhody však vysoko prevyšovali nevýhody. Bola to férová, výhodná dohoda pre obe strany. Pomáhal som kedy bolo treba. Zariadil som keď niečo bolo treba a zároveň takmer vždy som bol prítomný.
S rozhodnutím zmeniť kariéru prišla potreba zmeniť miesto na bývanie. Predtým, nebolo to o pohodlnosti, bolo to o vypočítavosti, o myslení z dlhodobého hľadiska. Bola to súčasť plánu ako dokázať niečo veľké, navyše ako rodina dobre vychádzame, neboli, nie sú medzi nami toxické, negatívne stavy. Príjemná atmosféra. Teraz, život má prinútil odísť, nájsť si nové miesto, kde môžem v tichosti pracovať na svojich snoch, cieľoch. Občas, v minulosti srdce spomínalo na obdobie v Škótsku. Býval som v karavane, varil si všetko sám, nakupoval som si všetko sám, umýval som, pral som si všetko sám, mmm krásne obdobie. Cítil som sa tam úžasne, ako niekto. Mal som všetko vo svojich rukách. Napriek týmto pocitom, spomienkam neopustil som dom rodičov. Zdravý rozum, počty ma prinútili zostať. Znalosť, ak odídem budem síce samostatný, ale zároveň mesačné výdaje značne porastú. Bez auta, bez nového telefónu, bez dovoleniek, bez najnovšej elektroniky, stále nosiaci to isté oblečenie ako počas Strednej školy. Nič som si nekupoval, na nič som peniaze neutrácal okrem príspevku rodičom na bývanie, stravu, dopravu z do práce, knihy. Zbytok investovaný do podnikania, vzdelania – do lepšej budúcnosti. Nikdy by som nedokázal uskutočniť, zrealizovať to, čo som uskutočnil, zrealizoval ak by som sa ihneď po Strednej škole osamostatnil, zaviazal hypotékou, nájmom.
Pracoval som v rôznych firmách na rôznych pozíciách, vyskúšal som rôzne veci, vyskúšal som a zložil som si z tváre rôzne masky, Mohol som si to dovoliť, kvôli abstinencii strachu, obáv, čo bude zajtra, ako zaplatím nájom, hypotéku, dlhy. Áno, mohol som to využiť ešte viac. Cestovat po svete. Spoznávať nové kultúry. Mohol a zároveň nemohol. Peniaze. Stálo by to nemalé peniaze. A ja som potreboval peniaze. Som vďačný rodičom za tento život.
Čo ma vzdialenosť od rodiny a nové miesto naučili?
Viac si vážim všetky tie veci, ktoré som vtedy bral ako samozrejmosť.
– Že nie som až tak potrebný. Veril som, že ma vždy potrebujú, ale opak je pravdou ( našťastie). – Máme sa viac o čom rozprávať, zlepšili sa naše vzťahy.
– Viac si vážim domov, rodinu, blízkych.
Občas, nie vždy je to tak. Nedávno, keď ocino prišiel po mňa na vlakovú stanicu a čakal ma na nástupišti, hovoril som si: ach, na čo ma tu čaká? Takto ma občas zvykol čakať aj počas Strednej školy. Ale rýchlo som si uvedomil, aký hlupák som, Sa zobuď, buď rád, že máš takého skvelého ocina, že tu je s nami. Potešil som sa, potom sme išli do krčmy na kofolu, Prvý krát v mojej dospelosti. Naposledy som bol s ním niekde za jedným stolom mimo domov, keď ma ako dieťa bral do roboty počas letných prázdnin a po robote sme išli do krčmy si sadnúť s jeho kolegami.