Začiatky si obvykle pamätám. Detailne vidím, cítim obrysy, chute. Akoby sa to odohralo včera. Táto kapitola môjho života zvaná darcovstvo krvi má nejasný začiatok. Čo bolo mojou motiváciou dobrovoľne si nechať prebodnúť tenkú vrstvu kože ostrou ihlou a nechať ju vryť sa do žile z ktorej vysaje malú časť prúdiacej krvi? Neviem. Nespomínam si presne. Možno to bolo z dôvodu že darovať krv počas Strednej školy mi umožnilo nezúčastniť sa vyučovania. A možno to bolo niečo bezcieľne, potreba vyskúšať nové veci. Tak či onak, nech už to bol premyslený ťah ako sa vyhnúť povinnostiam, alebo vyvierajúca zvedavosť nazbierať novú skúsenosť, moje PREČO, motivácia prečo sa upravila.
Nikdy som sa nebál bolesti ihiel. Na odbere krvi pri preventívnych prehliadkach u obvodného lekára, pri rôznych vyšetreniach som prijal skutočnosť ktorá ma čakala. Vždy som zvedavo pozoroval a pozorujem aj tieto dni ako sestrička berie ihlu a vniká ňou do mojej končatiny. Vlastne, nebolo to vždy tak. Ako dieťa, počas Základnej školy časté návštevy gastroenterológičky a s nimi spojené odbery krvi z končekov prstov. Pripadalo mi to ako mučenie. Nekompromisný rituál. Do malého bieleho plastového pohára naliali prášok ktorý zaliali vodou. Dôkladne ho miešali drevenou paličkou až dokým zvuk vychádzajúci z kontaktu dreva a plastu neznel ako jeden ten istý. Po namiešaní koktejlu, nutnosť vypiť ho. Sladká chuť, zvierajúca ústa, dutinu ako citrónová šťava. Potom, čakanie a po čakaní najnepríjemnejšia časť. Odber krvi z prstov. Človek by si myslel, že zabodnutie ihly je tá najnepríjemnejšia časť. Opak bol pravdou. Stláčať prst, doslova škriabať krv z prsta do nádoby, neskutočná bolesť. Ďalší boj nastal keď sladký prášok začal pôsobiť…
Našťastie bolesť ma neodradila, naučil som sa ju akceptovať pretože vďaka bolesti sa môj život zlepšil, umožnila správnu diagnózu a liečbu. Darcovstvo krvi, prítomnosť v NTS je úplne iný príbeh. Človek tam príde, prekročí prah vchodových dverí a už je v opatere tých najmilších ľudí akí pracujú v zdravotníctve. Prístup, správanie, ochota ako by som bol ten najdôležitejší, najvážnejší človek na svete. Úsmev na tvary, príjemné slová vychádzajúce z ich úst, štedré ruky nesúce občerstvenie, oddané uši nasávajúce každú jednu vetu vypustenú z mojich úst. Človek ani nevie, že v ruke má ihlu s hadičkou na konci. Trvá to pár minút, nestojí ma to nič a pomáha to druhým ľuďom. Ľuďom, ktorí potrebujú to, čoho mám ja dostatok. Tak prečo sa o to nepodeliť… Začiatky darovania krvi zahmlené, nejasné. Avšak začiatky darovania krvnej plazmi úplne zreteľné, akoby to bolo včera. Sediaci na sedačke, pravá ruka držala obal s papiermi nesúcimi výsledky krvnej vzorky, pripravený na vstup do miestnosti s lekárom. Krátko na to čakanie prerušené, milá pani doktorka si ku mne prisadla a spýtala sa ma či by som bol ochotný darovať dnes prvý krát krvnú plazmu nakoľko moje telo dobre zvláda darovanie krvi a je nedostatok krvnej plazmi. Bez váhaní som súhlasil. Ako poďakovanie mi dala čokoládu, samozrejme som sa s ňou podelil. O pár minút neskôr, ležiaci na posteli pred televíziou a očami zvedavo pozorujúci prístroj po mojej ľavici a žltú tekutinu zapĺňajúcu prázdne, priehľadné vrecúško. Proces trvá síce dlhšie ako darovanie krvi ale stoji to zato.
Robiť tento svet lepším miestom, nezištne pomáhať druhým ľuďom stojí za to. Rád pomáham druhým ľuďom a darcovstvo krvi je jedným z najjednoduchších, najrýchlejších spôsobov ako to urobiť.
https://www.ntssr.sk/web/odberove_centra